Veštica

Núti ma ukázať jej moju dlaň,
prezradí, čo v nej ukrývam.
No veštenie sa Bohu prieči,
a tak nedám na jej reči,
utekám!

Beží za mnou ako strela,
vraj vie o živote veľa.
Za drobné mi porozpráva,
kedy príde láska pravá,
čoho sa mám vystríhať,
čo pred prahom rozsypať.

Vedľa nej si cestu razím,
deň si predsa nepokazím.

Cigánka je zrazu krutá,
„Pani, vy ste urieknutá!
Ale ja vás odkľajem,
dajte mi len dvacku sem!“

Ukazuje svoje vrecko,
čo si myslí, že som decko?
Naletím?

No tak ale to už stačí!
hodím na ňu pohľad dračí.
Odkiaľ tieto pramene?
Šľahám na ňu plamene.

Prázdnu dlaň má natrčenú,
nekúpi si v krčme menu.
Čo jej iné ostáva,
kľaje, prská, nadáva.
Drzá je a ešte žobre,
z očí nejde jej nič dobré.

Aj tak z diaľky zakričím,
„Všetko dobré vám žičím!“

/Andrea Ágg/