Poetka Andrea Ágg, ktorá debutovala v roku 1997 básnickou zbierku Bariéra (Odkaz), sa po vyše dvadsiatich rokoch hlási o slovo druhou poetickou knihou Muselo to prísť (Ingred).

Medzi vydaním oboch zbierok síce uplynulo dlhé časové obdobie, ale toto prinieslo svoje ovocie. Verše z  aktuálnej zbierky veľmi jasne odzrkadľujú osobnostný i poetický vývoj, ktorým autorka v uplynulých dvoch desaťročiach prešla. Od nesmelého, hoci autentického veršovania sa prirodzene, aj pod vplyvom pribúdajúcich životných skúseností, posunula k tematicky i štýlovo ukotvenej, zrelej výpovedi.

Zbierka Muselo to prísť prináša tridsať básní písaných viazaným veršom a je rozdelená na tri časti. Prvá vypovedá o našej ľudskej konečnosti, o symbolickej bodke za existenciou človeka na zemi, ktorá však – v metaforickej rovine – predstavuje oveľa viac ako len interpunkčné znamienko. Čo sa zdalo dôležité, je zrazu bezpredmetné: „… A načo ti je všetka sveta sláva? / Dnes si tu – a zajtra v poli tráva.“ (Poľná tráva).

Druhú časť  autorka definovala ako dôležitý úsek medzi konečnosťou a večnosťou, ako obdobie jedného ľudského života, v priebehu ktorého má človek ešte možnosť veci meniť, pretvárať, prijímať rozhodnutia, dávať šance, jednoducho – žiť: „Aj život prežuť treba, / mať ho rád aj vtedy, keď je kyslý. / Vycvičí tvoje zmysly.“ (… a keby si mal všetko na svete).

Tretia časť nastoľuje a rozvíja doposiaľ nezodpovedané otázky o podobe života POTOM, keď sa pozemská cesta človeka skončí a iná sa (možno) začína: „Múdry si cestu postupne dláždi. / Pretože večnosť – tá je už navždy.“ (Navždy).

Napriek zložitej, neraz až filozoficky spletitej východiskovej téme, ktorú si Andrea Ágg zvolila, táto nedolieha na čitateľa ťaživo, kŕčovito – jednotlivé básne pôsobia ľahko, no nie povrchne, otvárajú pomyselné dvere, no nevnucujú predstavu, čo sa za nimi skrýva. Zbierka predpokladá aktívneho čitateľa, ktorý sa neuspokojí s primárnou rovinou prečítaného, ale túži hľadať a objavovať medzi riadkami a autorkinu interpretáciu rozširovať o svoju vlastnú.

Osobitné miesto v zbierke patrí básni Muselo to prísť, ktorá zároveň prepožičala názov celej knihe. Vznikla na jar roku 2020, čiže v období prvej vlny pandémie koronavírusu Covid 19, no aktuálnosť nestráca ani dnes, v období jej druhej vlny. Úspech básne prekvapil aj samotnú autorku, veď v priebehu niekoľkých týždňov doslova obletela (nielen) Slovensko. Mnohí ju spontánne recitovali, zdieľali v médiách a na sociálnych sieťach, zhudobňovali a preložili do jedenástich jazykov. V básni zaznievajú naliehavé odkazy na mnohé „neduhy“ súčasnej doby a súčasného človeka: na konzumný, uponáhľaný spôsob života, povrchnosť, pokrivkávajúce medziľudské vzťahy, na nevšímavosť či presvedčenie o vlastnej neomylnosti a dokonalosti. Azda najsilnejším momentom je záverečné dvojveršie: „Porazme netvora, / heslo je POKORA.“ Pre mnohých sa stala táto báseň výzvou, inšpiráciou, podnetom k prehodnoteniu života, povzbudením pri prekonávaní prekážok.

Sila básnickej zbierky Muselo to prísť teda spočíva nielen v autorkinej odvahe poeticky odkrývať jednotlivé roviny doposiaľ stále tabuizovanej témy konečnosti ľudského života a odchádzania ako takého, ale zároveň motivovať čitateľa k zamysleniu, podporiť ho v snahe meniť (sa) k lepšiemu, upozorňovať, no nič nevnucovať, ukázať, no vyhýbať sa poučovaniu, sprostredkovať vlastný pohľad, no neprezentovať ho ako jediný a nespochybniteľný.

Namieste je spomenúť aj pôvabné ilustrácie Aminy Renaud a invenčné grafické spracovanie Andreja Kmeťa, ktoré výraznou mierou prispeli k tomu, že zbierka Muselo to prísť je zážitkom pre oko i dušu. Veď napriek silno rezonujúcim osobným momentom, keď sa poetka vyrovnáva s vlastnými bolestnými zážitkami a rozvíja vnútorný dialóg s Bohom, má kniha potenciál osloviť publikum bez ohľadu na vek, vierovyznanie či iné kultúrne a spoločenské aspekty.

A zostáva len veriť, že na ďalšiu literárnu novinku Andrey Ágg už nebudeme musieť čakať tak dlho.

 

Jitka Rožňová