Nikoho neobviňujem,
nikomu sa nechcem pomstiť.
Chcem sa len vyliečiť.

Tieto vety sú na obálke knihy Vyrástla som v gete. Vychádzajú prekvapivo z pera Slovenskej Rómky žijúcej v Anglicku a človek nevie, čo od knihy môže očakávať. Je to pravdivý príbeh a keď sa začítate do úvodu, naskočia vám zimomriavky.
Eliška sa totiž narodila trinásťročnej Rómke a o desať rokov staršiemu nemeckému neonacistovi. Veľmi zvláštna kombinácia a taký je aj celý Eliškin príbeh. Keď deti majú deti, život je nesúrodý, neotesaný. Mladá mama Elišky pochádza z rodiny prostritútok z východoslovenského rómskeho geta a Eliška bola „nehoda“.  Ku podivu si ju však otec občas bráva k sebe do Nemecka, kde má možnosť  spoznávať iný život v spoločnosti svojich ďalších nevlastných súrodencov.


Doma – v gete Eliška striehne, aby jej panenstvo „nepredali“ za drobné. Hrôza, že niektoré mamy čakajú na prvú menštruáciu svojej dcéry, po ktorej nasleduje rodinná tradícia – prostritúcia. Eliške sa darí oddaľovať jasnú cestu, ktorá skôr či neskôr mala prísť, keby… Keby ju mama ako trinásťočnú neposlala do Anglicka za lepšou budúcnosťou. V krabici od práčky v neľudských podmienkach dorazila do zeme, kde ju mal čakať lepší život. O tom sa však nedá hovoriť. Nasleduje tvrdá práca upratovačky, šičky a čoskoro aj tanečníčky. Túži po vzdelaní, no ponižovanie kvôli farbe pleti ju sprevádza na každom kroku, až napokon po jednom tanečnom vystúpení v luxusných šatách si ju počká banda násilníkov a Eliška paradoxne – v liberárnej západnej krajine prichdádza tým najpodlejším spôsobom o to, čo doma tak dlho dokázala ustrážiť – svoje panenstvo. Trauma a rany, ktoré jej zostali na tele sa nedali porovnať s ranami na duši. Napriek dočasnej totálnej strate chuti do života sa postupne z dievčaťa, ktoré nepoznalo písmenká, stáva nový človek. Túžba po vzdelaní je silná, a tak  napokon získava dokonca vysokoškolský diplom.

To, čo sa stalo Eliške sa mohlo stať hocikomu. Dokonca aj mne. Prostredie Anglicka mi pripomenulo, koľkokrát som aj ja išla sama uličkami Londýna, kde som niekoľko rokov žila. Koľkokrát asi nadomnou držal môj anjel strážny stráž. Vtedy som si vôbec neuvedomovala, koľko nástrah a násilníkov striehne na svoju obeť za rohom.  Kniha mi pripomenula, že život je plný paradoxov. To, čo sa vám podarí v nemožnom prostredí oddialiť sa ľahko stane tam, kde sa cítite bezpečne. Že mať dobré vzťahy je nad zlato! Mať priateľov, niekoho, na koho sa môžete spoľahnúť. Rodinné zázemie. Že vzdelanie je dôležité. Človeka ako takého nerobí hodnotnejším, ale sám človek sa tak cíti. Viem si predtaviť, aké dôležité to pre ľudí s celoživotným handicapom znamená. Lebo farbu pleti nezmyjete. Ešte stále, áno, aj v tomto storočí sa nájdu ľudské svine, ktoré kvôli farbe pleti znevažujú človeka. Eliška to napokon ustála. A ako píše – cesta k úplnému vyliečeniu je ešte dlhá.

Kniha vyšla v roku 2020 v angličtine cez Mirror Books pod názvom The Girl from Nowhere a práve sa teší úspechu aj u nás.  Prečítajte si môj exkluzívny rozhovor s Eliškou Tanzer pre portál začítajsa.sk 

Andrea Ágg